„Úsmevy.
Kolíska.
Vítanie.
Matere.
Nápevy.
Nevinnosť.
Rumenec.
Kadere.
Ramienka.
Vzrastanie.
Dychtivosť.
Poznanie.
Rozmachy.
Radosti.
Poludnie.
Svalnatosť.
Námahy.
Úspechy.
Ramená.
Srdnatosť.
Tvorenie.
Zázraky.
Blankyty.
Rozkoše.
Hýrenie.
Poklesy.
Poškvrny.
Rákoše.
Prahnutie.
Nádeje.
Sklamanie.
Únava.
Slabnutie.
Samota.
Krucifix.
Úľava.
Vidiny.
Úžasy.
Tesknota.
Nevôľa.
Šediny.
Pokora.
Lúčenie.
Mŕtvola"
dielo: Ecce Homo
autor: Emil Boleslav Lukáč
Sedím na starej drevenej stoličke na pôde školského „campusu" školy Verde Valley School v Spojených štátoch, v štáte Arizona, a pred sebou mám jednu z najúžasnejších prírodnych scenérii, ktorej len ťažko uveriť, že v skutočnosti existuje. Majestátne orandžovočervené skaly sa zdajú tak obrovské, a tak blízko vás, že vás to núti natiahnuť ruku a fyzicky dokázať tej malej pochybnosti zrodenej vo vašej hlave, či sú skutočné, či tam naozaj stoja, pretože niečo tak veľkolepé pôsobí snáď len ako kulisa na scéne. Jemný červený piesok mám na nových topánkach, na rifliach, a dokonca ho cítim škrípať medzi zubami. Ale páči sa mi to.
Mám osemnásť rokov a môžem povedať, že doposiaľ žijem šťastný, nie ľahký, ale šťastný život. Mnoho ľudí si po prečítaní tejto vety povie, že čo môže byť neľahké na živote osemnásťročného chalana zo Slovenska, študujúceho na súkromnej škole v Amerike. Možno toho nie je veľa, možno nie tak ťažké, ale domnievať sa, že sa mi podarilo prejsť si mnohými životnými skúsenosťami, ktorými si neprešla väčšina mojich rovesníkov. A ak áno, potom sa ospravedlňujem.
Začínam si zvykať na všetko okolo mňa, predovsetkým na ľudí. Je ťažké začať a ešte ťažšie začať od úplného začiatku v cudzej krajine. Myslím, že s týmto má problém mnoho zahraničných študentov v akejkoľvek krajine, pretože spôsob, akým ľudia komunikujú, je jednoducho tak iný. Nestačí vedieť reagovať po anglicky v slovenskej mentalite. Jednoducho na šokujúci drb reagujeme inak, ako by reagoval priemerný mladý Američan. Avšak som tu necelé dva týždne a cítim, že začínam chápať veciam okolo mňa. Od ľudí, cez vyjadrovanie, až po vyučovacie hodiny. I keď som študoval na bilingválnom gymnáziu, je to stále veľmi iné ako učšnie sa od rodeného Američana.
Za necelé dva týždne som zažil mnoho zážitkov, na ktoré som vo svojom krátkom živote, nikdy ani len nepomyslel, že niekedy zažijem. Pre mňa je stále ťažké uvedomiť si, čo práve prežívam, v dobrom. Pretože toto je to, po čom som tak dlho a veľmi túžil a zrazu je to tu. Všetko okolo mňa.
Aj napriek tomu, rána bývavali najhoršie. Ani neviem prečo. Jednoducho, čakáte, že sa zobudíte niekde inde, niekde, kde vám je to všetko naokolo blízke. A práve s tým miestom sa spájajú všetky tie krásne, tak čisté, dobré spomienky na posledné tri roky na Slovensku. Zakaždým, čo i len na sekundu mi napadne meno ako Martin, Petra, Stella a desiatky ďalších krásnych, čistých ľudí zo školy menom BGMH a miesta, na ktorých sme spolu boli, na ktorých som bol sám, ktoré som miloval a nenávidel zároveň, pociťujem doslova a dopísmena teplo v ľavej hornej časti hrude, ktoré nasleduje akási žaludočná nervozita. Tento stav trvá dokopy asi tak 5 sekúnd a je viac nepríjemný ako príjemný. Je to ako keby sa telo samo racionálne vzpieralo tým nostaligckým spomienkam. Neviem si to vysvetliť inak. Áno, za posledné roky som bojoval snáď so všetkým, čo mi prišlo do cesty, no posledné tri mesiace na Slovensku boli to najkrajšie, čo som kedy v živote zažil a ešte bude dlho trvať, kým niečo podobné zažijem. A nebojím sa, že tu nenájdem krásnych ľudí. Bojím sa, že nič krajšie už ani nájsť nemôžem.
Špeciálne pozdravujem a ďakujem: Stelle, Martinovi, Petre, Števovi a Tomášovi, a jedno veľké ďakujem patrí mojej mamine, Vladimíre Filipovej, ktorá vždy verne stála a stále stojí pri mne, i keď pár tisíc kilometrov ďalej.
