Dobré časy, časť tretia: Cedar Mesa

Autor: Kristián Filip | 28.1.2014 o 20:48 | (upravené 8.2.2014 o 9:17) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  127x

Cedar Mesa bolo územie nachádzajúce sa uprostred ničoho. Iba kamenistá pôda všade naokolo a jediná zmienka civilizácie bola zopár budov Národného monumentu Prírodné Mosty (Natural Bridges). Národný monument je v Spojených štátoch niečo ako národný park, lenže menšieho rozmeru. Každopádne, usadili sme v miestnom kempe vedľa tohto národného monumentu a opäť sme predviedli rovnaký rituál usídľovania sa. Na tomto mieste sme sa s nikým špeciálnym nestretli a posledné dni sme strávili turistikou po prírodných mostoch. Mala to byť naša najdlhšia túra popod kamenné mosty, ale jeden člen našej posádky začal mať problémy s členkom, tak sme ukončili sľubovanú strastiplnú turistiku skôr. Ďalší deň sme si šli obhliadnuť ruiny indiánov, ktorí tú kedysi žili a zavítali sme aj do štátneho parku Gooseneck.

V posledné poobedie, keď sme sa vrátili do kempu, začalo pršať. Musím povedať, že počas celého Field Trip-u sme mali úžasné počasie, žiadne prehánky, malá oblačnosť, no posledné dva dni sa nám to poriadne vypomstilo. Tí z nás, ktorí nemuseli v ten deň variť večeru, si celkom uľavili, pretože variť v daždi za tmy s čelovkami na hlavách nebola v ten moment žiadna výhra. Navyše, keď ľadová voda z nádob na umývanie riadov zamŕzala stekajúc po rukách. Chalani, čo sme nemuseli variť, sme sa zostali rozprávať v teple autobusu o skúsenostiach z tínedžerského veku, a tak som nabral aj inú perspektívu na spoločnosť v Číne, Amerike a Nemecku. Myslím si, že tento moment nás na konci výletu celkom zblížil. V ten večer nám po kmeňovej rade Claire prečítala na prvý pohľad náhodne vybratý príbeh z jej zbierky krátkych príbehov. V skratke, bol to príbeh o rodine cestujúcej autom z Georgie na Floridu, pričom keď havarujú, tak všetci šťastne vylezú z prekoteného vraku auta a na „pomoc" im prídu traja kamiónisti so zbraňami okolo pásu, ktorí postupne zabijú celú rodinu. Nič príjemné na večer, keď si chcete v kľude oddýchnuť po namáhavom dni vo vašom nestráženom stane pár desiatok metrov od cesty. Ako som spomenul, Claire si náš strach nepochybne užívala a začala sa nahlas smiať s vypúlenými očami.


O dve hodiny neskôr prišli vedľa nás ďalší ľudia, ktorí zaparkovali svoj pick-up truck priamo pred nami, takže sme boli oslepení svetlami, a teda sme videli iba siluety stavajúce si stan asi tak päť metrov od toho môjho.  Keď som zaspával, tak som počul nejaké výkriky, ale nezneli živo, tak som si domyslel, že zrejme naši noví susedia pozerajú film. Každopádne som si predstavoval všeličo iné predtým, ako som sa sám presvedčil, že musia pozerať film.  Ďakujem Claire. Ďalšie ráno, keď sme boli Davidom zobudení o siedmej ráno, tak stanujúci vedľa nás už boli preč a my sme, všetci živí, boli radi, že sme radi.
V to ráno pršalo celkom husto a po dvoch hodinách pršania sa to zmenilo na sneh. Tak sme ani neraňajkovali, iba zbalili, čo bolo naše a nasadli do áut, celí šťastní, pripravení na cestu domov.
Na našej veľmi, veľmi dlhej ceste z Utahu do Sedony, Arizony, sme sa zastavili v slávnej Monument Valley (všetci poznáme z reklamy na Peugeot so zvučkou v pozadí „Alabama, Arkansas, I do love my ma and pa") Keď sme prešli do Arizony, tak som spoznal aj druhú stránku tohto štátu, ktorú som dovtedy nepoznal. Púštnu krajinu lemovali menšie mestá s na pohľad prázdnymi budovami, a to neviem, či je správny výraz. Ony to, totižto, neboli budovy, ale skôr rozpadnuté búdy a karavany. To mi pripomínalo tak trochu ghetto. Nepochybne, môj pohľad bol skreslený, pretože počasie bolo nechutne zamračené a ja som bol nervózny z dlhej cesty.


Keď sme dorazili do Sedony, tak opäť husto pršalo, a tak sme plánovanú poslednú stanovačku vedľa potoka v Sedone vymenili za pobyt u spolužiačky v jej obrovskom dome (zámku) v španielskom štýle pod červenými skalami. V ten večer sme mali poslednú kmeňovú poradu v trochu inom, pohodlnejšom štýle, ale bola skutočne dojemná. Predovšetkým naši učiteľskí vedúci náramne ukončili našu dvojtýždňovú cestu. Obaja svojím štýlom. David každému prezradil, prečo mu bolo potešením spoznať každého z nás skrz Field Trip a nakoniec otcovsky vyronil aj slzičku - dve za ukončením toho magického, čo sme na tomto výlete spolu vytvorili. Claire, ako milovníčka literatúry, napísala pre každého malú básničku predstavujúc charakter osoby, pre ktorú bola (napísaná). Poslednú noc sme strávili opäť rozprávaním sa do neskorej rannej hodiny. Na ďalšie ráno sme sa zobudili o pol siedmej, nasadli do aút a vyštartovali na poslednú polhodinovú cestu do školy. Zdá sa mi, že sme dorazili ako jedni z prvých a nezabudli sme, samozrejme, trúbiť na znak nášho príchodu.


Nasledoval zdĺhavý proces umývania stanov, všetkého zariadenia, vrátane prenosných chladničiek, a vrátenie neotvoreného školského jedla, čo sme mali so sebou. Potom sme začali s vracaním dodávky a školského autobusu do pôvodného stavu a stretli sme sa všetci vo veľkej školskej hale. Tam sme Davidovi a Claire odovzdali naše žurnály a oni nám poďakovali za skvelú účasť a nezabudnuteľný zážitok. Nakoniec sme na seba všetci uložili ruky ako pri tímovom skandovaní a naposledy zavíjali na mesiac ako vtedy, keď sme kempovali v Utahu, i keď bola nad nami strecha a boli sme v Arizone.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?