Dobré časy, časť prvá: Kanab

Autor: Kristián Filip | 28.1.2014 o 20:45 | (upravené 28.1.2014 o 21:59) Karma článku: 8,79 | Prečítané:  451x

V prvom rade sa chcem ospravedlniť za dlhšie odmlčanie sa z mojej strany. Na moju obhajobu môžem povedať iba klasické: „Mal som toho veľa v škole." Týmto odmlčaním som zabudol spomenúť niektoré závažné momenty z môjho pobytu v Spojených štátoch, ktoré do veľkej miery ovplyvnili moje hodnoty a názory o tejto krajine. A preto sa chcem k týmto udalostiam vrátiť, a to pekne po poriadku.

 

Jeden z prvých zážitkov, o ktorom chcem písať, je tzv. Field Trip. Field Trip na našej škole je dvojtýždňový výlet do 10-tich rôznych lokalít a je časťou curriculum Verde Valley School. Tieto Field Tripy majú rôzny charakter a zamerania. Napr. výlet do Los Angeles je zameraný na dobrovoľníctvo a verejne prospešné práce v meste Los Angeles, kde žiaci bývajú v prenajatom dome a dobrovoľne vykonávajú práce typu úprava okolia. Na druhej strane je výlet do Grand Canyonu, cez ktorý žiaci dva týždne prechádzajú cez Grand Canyon z najvyššieho bodu po najnižší až k rieke Colorado, bez žiadneho kontaktu s civilizáciou a s plnými, dvadsaťkilovými vakmi na chrbtoch.


Môj Field Trip bol do južného Utahu, do troch rôznych lokácií. A nepredstavoval pre mňa iba spoznávanie novej krajiny, ale i spoznávanie iných kultúr, hodnôt a pohľadov na svet. Každý z týchto Field Tripov mal nejaký názov a ten môj sa volal „On the Edge", v preklade „Na okraji". Príprava na túto udalosť začala  od začiatku školského roka, od augusta 2013. Mali sme veľkú výstavu Field Tripov hneď prvý týždeň, kde učitelia so svojimi Field Tripmi stáli pri svojich stánkoch a lákali žiakov práve na ten svoj. Vtedy sme mali vyplniť dotazník zakrúžkovaním piatich výletov, na ktoré by sme eventuálne chceli ísť. Po zopár týždňoch sme sa dozvedeli, na aký Field Trip sme pridelení a kto kam v novembri pôjde. Od vtedy každú stredu po prvej hodine sme sa zišli v rozličných triedach na 50 minútovom stretnutí ako Field Trip skupina s našimi učiteľskými vedúcimi.


Keď som prvýkrát vošiel do triedy, kde sa mal stretnúť môj Field Trip tím, bol som mierne sklamaný. Nikoho som tam zo žiakov moc nepoznal a vedúci môjho Field Tripu bola moja dvadsať semedročná angličtinárka Claire, zapálená pre literatúru,  a trenér horského bicyklovania David vo svojich päťdesiatich rokoch. Moja prvá voľba bol výlet nazvaný „On the Road" (Na ceste), kde šli žiaci do Severnej Kalifornie po stopách slávneho Jacka Kerouaca a po ceste mali písať po nociach poéziu pozorujúc kalifornskú oblohu. A jediné, čo som vedel o mojom výlete bolo, že ideme do Utahu. Kalifornia verzus Utah? Myslím, že mi väčšina ľudí dá za pravdu, že Kalifornia znie trochu zaujímavejšie ako púšť v Utahu. No napriek tomu, som bol veľmi nadšený za môj výlet, pretože už len ísť do iného štátu ako Arizona znelo pre mňa fascinujúco.


A tak sme sa postupne pripravovali na tento dvojtýždňový výlet zopár mesiacov. Učitelia nás postupne oboznamovali s programom, zo systémom, akým sa budeme stravovať, aké oblečenie budeme potrebovať a tak ďalej. Ako sa schyľovalo k dátumu nášho odchodu, začínal som byť viac a viac nadšený za náš výlet. Od mojich spolužiakov, ktorí už absolvovali zopár Field Tripov, som počul iba samé chvály, aké sú Field Tripy úžasné a že si nájdem nových kamarátov a podobne. Tak som sa na to sčasti aj spoliehal.


Na moje narodeniny v sobotu, deň pred naším odchodom, sme balili jednu bielu dodávku Ford jedlom, stanmi a spacákmi a malý zelený školský autobus Chevrolet našimi malými vakmi na cestu. Na druhý deň v nedeľu sme vstávali o piatej ráno a vyrážali o 5:30. Bol november, a aj keď na púšti, bolo v to ráno veľmi chladno. David, zodpovedný ako vždy, bol pripravený a dal si tú námahu chodiť po izbách, či sme o piatej ráno hore. Keď sme si už všetci nastúpili do autobusu obsadzujúc si miesta pri oknách, Claire sa z tmy objavila s vlasmi zapletenými do malých vrkôčikov ukazujúc, že je pripravená na dvojtýždňové kempovanie v Utahu.
Tak sme teda vyrazili. Desiati študenti z každého ročníka zo šiestich rôznych krajín. Mimochodom, na škole je taká tradícia, že keď Field Tripy odchádzajú zo školy a prichádzajú späť, tak trúbia na autách. Tak sme aj my teda zatrúbili. Štvor- alebo päťhodinová cesta do mesta Kanab na hraniciach Arizony a Utahu bola pre mňa, ako veľkého obdivovateľa americkej prírody, jedným z veľkých počiatočných zážitkov.


Keď sme dorazili do Kanabu, tak sme hneď ako prvé šli na prvú časť nášho programu, a to bola pomoc v útulku Best Friends pre všetky domáce zvieratá. Hneď, ako som vystúpil z autobusu po niekoľkohodinovej ceste, som si uvedomil, že sme v štáte Utah a bolo to cítiť. Podľa môjho názoru, každý jeden štát v Spojených štátoch má iný feeling. Každý jeden vyzerá inak, má inú prírodu, inú mentalitu ľudí, má vlastné atrakcie a jedinečné problémy koreniace v geografických, historických a politických aspektoch. V útulku bolo niekoľko stoviek zvierat od psov, cez mačky, kone, somáre, sliepky, prasatá, papagáje až po zajace. Tento obrovský útulok sa rozprestieral na niekoľko kilometrov štvorcových v prenádhernom kaňone zopár kilometrov od mestečka Kanab. Po dlhšom pobyte v blízkosti tejto inštitúcie, som spozoroval ten mier a krásu, ktoré vládli tomuto skromnému miestu. Prišli sme akurát načas a očakávali nás zamestnanci útulku Best Friends. Wendy, naša hlavná sprievodkyňa zodpovedná za našu skupinu, nám ukázala inštruktážne video o tom, ako sa pohybovať v útulku a ako pristupovať k zvieratám v ňom. Prvý deň sme pomohli očistiť od rôznych burín a piesku chodník pre dobrovoľníkov z útulku, ktorí pravidelne venčia psy na týchto takmer turistických trasách nad kaňonom. Ale veta, ktorá mi utkvela v hlave najviac, i keď to pre mňa nebola žiadna novinka a ktorou nás Wendy varovala pred začatím práce, znela: „Všetko (mysliac rastliny) v Utahu sa vám snaží spôsobiť krvácanie." Ale to aj v Arizone. Ani neviem, prečo si to tak pamätám. Možno iba kvôli tomu istému tónu v hlase, ktorý sa nás snažil poúčať o niečom, čo nám všetkým bolo už dávno jasné. Po príchode do Utahu

Po ukončení prác sme šli o nejakej tretej poobede do nášho prvého „domova", aspoň tak to nazýval David. Asi tak pol hodiny cesty od útulku sme zavítali do Coral Pink Sand Dunes State Park (Korálovo ružové piesočné duny). Bol to štátny park, ktorých je mimochodom iba 5% v Utahu, všetky ostatné sú vlastnené Federálnou vládou. Usadili sme sa na jednom z množstva prenádherných kempových miest pokrytých jemným bielym pieskom a obklopený ihličnatými stromami miernej výšky. Usadili sme sa na mieste, kde sme mali dlhý kovový jedálenský stôl s lavičkami a malým ohniskom. Cez menší kopec boli perfektne čisté a luxusné kempové toalety a sprchy, ktoré vlastní park. Hneď ako sme vystúpili z autobusu, Claire nám zobrala na nasledujúce dni všetky elektronické zariadenia od mobilov cez iPody a iPady až po empétrojky. Podla našich vedúcich to bol čas vyhradený pre nás ako skupinu. Vybalili sme stany z dodávky a každý sa vo svojich určených dvojiciach rozbehol obsadiť si to najlepšie stanové miesto. Potom sme mali pol hodinu čas na písanie žurnálu, ktorý sme si museli písať každý jeden deň, a tak väčšina z nás šla zvedavo aspoň na chvíľu na duny. Pri zapadajúcom slnku tieto piesočné duny obklopené červenými skalami naozaj takmer svietili nafialovo.


Keď sme sa všetci vrátili ku kempu, začali sme s naším stravovacím systémom. Mali sme tri skupiny „kuchárov", žiakov, ktorí mali na starosti jedlo v daný deň a striedali sme sa. Na raňajky boli väčšinou cereálie s mliekom, obed bol vačšinou sendviče s cereálnymi tyčinkami, ktoré sme si pripravili ráno na deň a večera bolo vždy varené jedlo. Varili sme na malých šporákoch napojených na plynové bomby, jedlo skladovali v prenosných chladničkách a vodu naberali v miestnych studniach do veľkých nádob na vodu s kohútikom. Po večeri sme si každý umyli vlastný podpísaný riad, vrátili do nádoby na riady a zjedli nejaký dezert. Väčšinou sme to striedali, raz tyčinku, ako Snickers alebo Milky Way a druhý raz sme si opekali marshmallows a robili smores (opečený marshmallow a kúsok mliečnej čokolády medzi sladkým krekrom). Každý deň po večeri mohlo byť tak sedem alebo osem hodín večer a na umývanie riadu sme každý potrebovali nejaké svetlo v podobe čelovky. S plnými bruchami sme sa usadili pri príjemnom ohni okolo ohniska na skladacích stoličkách v rôznych farbách. Začali sme našu „kmeňovú poradu". David ju väčšinou viedol a bola to jedna z najkrajších a najčistejších vecí na tejto mojej ceste. Každý večer sme museli povedať, koho sme si v ten deň vážili a prečo. Takto sme šli do kruhu a navzájom sme si vážili jeden druhého. Druhé kolo bolo naša najobľúbenejšia a najmenej obľúbená časť dňa. A nakoniec sme každý jeden vyslovili, ako sa chceme nasledujúci deň prekonať v našom správaní, aktivitách alebo zmýšľaní.  Po tomto, niekedy zdĺhavom, procese sme si povedali, aké su plány na nasledujúci deň a kedy vstávame. Všetko bolo na nás, na žiakoch. Mohli sme nesúhlasiť s plánom našich vedúcich a mohli sme ho ako skupina zmeniť. Žiaci Verde Valley School vykopávajú burinu z ohrád

Nasledujúce dva dni sme strávili pomáhaním v útulku Best Friends. Vykopávali sme burinu z ohrád a pomáhali očistiť okolie. Zamestnanci Best Friends ma ohromili svojou dobrosrdečnosťou, dobrým naladením do práce a ich odhodlaním. Wendy poznala príbeh a meno každého jedného koňa, prasaťa, kozy a somára. Po obede v meste Kanab sme sa vrátili do útulku pracovať na psích domovoch. Očistili sme chodníky stratené v piesku a zakopali jamy, ktoré vyhrabali psy. Bolo skvelé pozorovať zamestnancov v tomto útulku. Verili a boli oddaní šľachetnej práci, v ktorej našli zmysel. Každý z nich bol odborníkom v inej oblasti a vedel, čo robí. Keď sme sa vrátili do nášho dočasného domova na duny, Claire a David nás nechali konečne si vychutnať tento národný park. Každý jeden z nás bol veľmi zvedavý a rozbehli sme sa priamo na tie obrovské kopy piesku. Moja najobľúbenjšia fotka z tohoto Field Tripu


V podobnom duchu sme strávili další deň v Kanabe a o deň neskôr sme vstali skoro ráno, aby sme stihli zbaliť stany i našu mobilnú kuchyňu. Naložili sme dodávku, nasadli do autobusu a vyštartovali na ďalšie miesto menom Moab. Claire nám neochotne vrátila elektroniku a každý sa vrátil do svojho vlastného egoistického sveta. A na ceste, zatiaľ čo Claire ohromene ukazovala na prírodu a nahlas ju obdivovala, snažiac sa zdieľať svoje pocity s nami, ostatní spali so slúchadlami na ušiach a Claire si opäť uvedomila, že je celkom sama.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?